Ваша електронна бібліотека

Про історію України та всесвітню історію

Реферат на тему

Нові джерела з історії православної церкви

В кінці ХІХ на початку ХХ століття промисловість Угорщини розвивалася швидкими темпами, закарпатські землі використовувались як сировинний придаток для угорських підприємств. У руках селян зосереджувалось близько 32 % земельних площ краю [1]. Селяни змушені були платити велику кількість податків, загальна сума яких становила 5 млн. 966 тис. крон на рік [2]. У 1870 р. починається еміграція в Америку. Причин переселення було декілька: одна із головних – важке матеріальне становище, посилення мадяризації, збільшення кількості населення, збільшення попиту на робочу силу в іноземних державах. Здебільшого закарпатці емігрували до США, Канади, Бельгії, Австралії, Бразилії. В США у штатах Пенсільванія, Нью-Йорк, Огайо, Нью-Джерсі, Меріленд, Іллінойс утворилися окремі церковні громади. Щоб не втратити велику частину вірників, Мукачівська греко-католицька єпархія відправляє у місця закарпатської еміграції уніатських священиків, які засновують церковні товариства, будують церкви. Перший священик-закарпатець в США був о. М. Зубрицький, після нього до Америки прибули о. І. Запотоцький, о. О. Дзюбай, о. М. Стецович із Мукачівської єпархії, в 1889 р. – о. О. Товт із Пряшівської єпархії, о. Г. Вислоцький, о. С. Яцкович [3].

В 1894 р. в Америці було вже 30 священиків, вони приїхали із трьох греко-католицьких єпархій: Львівської, Мукачівської і Пряшівської. 17-29 жовтня 1890 р. за ініціативи о. О. Товта у м. Вількес-Барре в Пенсільванії відбулися збори всіх священиків. Було прийнято наступні рішення: 1) Просити Львівського митрополита, Мукачівського і Пряшівського єпископів призначити в Америку єпископа-вікарія; 2) Об’єднати всі руські общини і братства; 3) Заснувати власне періодичне видання.

Згідно постановам із Риму греко-католицькі священики повинні були підкорятися римо-католицьким єпископам, якщо в їхній єпархії не було греко-католицького владики. Римо-католицькі єпископи різко виступили проти того, щоб в їх єпархія служили одружені священики, вони навіть ставили під сумнів правильність унії. Після декілька річної боротьби і листування з римським престолом закінчилося все тим, що греко-католицьким одруженим священикам наказали повернутися в Старий край. Це викликало обурення як простих вірників так і священиків, вони вирішили вийти з унії і повернутися до православ’я. Церковна громада в Міннеаполісі, якою очолював о. О. Товт налагодила зв’язки з православним руським єпископом Володимиром, що проживав в Сан-Франциско. Він приїхав 24 березня 1891 р. в Міннеаполіс і приєднав перший уніатський приход у США до православ’я [4].

Таким чином важке соціально-економічне становище, що вилилося в масову еміграцію в США призвело до того, що велика частина вихідців із нашого краю перейшли у православ’я за океаном, а потім, повернувшись на батьківщину занесли цей рух на Закарпаття та Пряшівщину. Цьому також сприяла невелика книга о. О. Товта „Где искати правду”, яка потрапила з США разом з емігрантами і сколихнула місцеве населення. Крім того відродженню православної церкви сприяло ще ряд причин.

Православний рух вперше проявився на Пряшівщині у с. Бехерово, де у 1902 р. народ почав відкрито переходити у православ’я [5]. Незабаром у с.Великі Лучки біля Мукачева селяни оголосили про свій намір покинути унію, їх очолив І. Газій, що повернувся з США і привіз книгу о. А. Товта „Где искати правду ?” [6]. Угорський режим вдався до жорстких дій проти православних, які припинилися лише з входженням Закарпаття до складу Чехословацької республіки. У 1921 р. На Підкарпатську Русь приїхав перший сербський православний єпископ-делегат Досифей (Васич). У цьому ж році, для православних Чехії, Моравії та Сілезії, сербський патріарх Димитрій висвятив єпископа Горазда (Павліка). Обидва єпископи, як належні до однієї церковної юрисдикції, проводили узгоджену церковну політику, намагаючись добитися визнання церкви державною владою. Ця тенденція продовжувалася й з наступними православними єпископами: Серафимом, Іринеєм, Йосифом, Володимиром.

У 1922 р. за допомогою сенатора Ю. Лажо на Пряшівщину перебрався архімандрит Віталій (Максименко), який організував у Ладомировій православний монастир і друкарню. Його публіцистична та місіонерська діяльність поширювалася не лише на Пряшівщину, а й на територію Підкарпатської Русі.

В державному архіві Закарпатської області автор виявив документ, який відображає діяльність єпископа Горазда (Павліка) спрямовану на зміцнення православної церкви на Підкарпатській Русі та у Чехословаччині. Наступні документи містять важливі фактичні дані про діяльність архімандрита Віталія (Максименко) та його дітища – православної місії в Ладомировій. Це джерело цінне передусім тим, що тут подається список жителів православного монастиря Св.Йова Почаївського, характеризується їх діяльність на ниві православ’я.

Ministerstvo

školstvi a národni osvéty

V Praze dna 26 /3 1929

Slovutný pane presidente!

Děkuji zdvořile jak za zprávu o tom, kdy budou pravoslavní knězi dělati zkoušku z látky nižšího gymnasia, tak také za sdělení, že biskup Serafim jedo do Jugoslavie. Mezitím oznámil mně již také biskup Gorazd, že Serafim přijede sem do Prahy a že mne navštíví. Vskut­ku také dnes přišel. Dostal totiž od srbské pravoslavné církve/od synodu/ ještě některé další pokyny ohledně znění eparchiální ústavy a chtěl to proto projednati s námi. My jsme již myslili, že ta věc s církví je v pořadku a chtéli jsme právě v těchto dnech předložiti tuto ústavu presidiu min.rady, aby ji mohla vláda schváliti, a to současné s ustavou eparchie českomoravské. Nyní tedy přiešel Serafim s některými novými věcmi, naštěstí ne zvlášt významnými, u nichž bude lze vyhodět, aspon z časti. Jen jeden bod činil poněkud obtíží; církev totiž chtěla, aby požadavek stát­ního občanství u duchovních byl praktikován až po úplném sorganisovánícírkve a po dosaže­ní autokefalie. To jsme odepřeli a jen jsme slíbili, že dáme do ústavy, že naše ministerstvo múže v pozoruhodných případech dočasně slevi­ti z tohoto požadavku, kde by to uznalo za vhodno. Serafim sám se při tom zaříkal, on že byl pro neomezené znění tohoto požadavku, že však srbská církev resp.většina jejích pohla­várů tomu dobře nerozumí.

Zítra přijde prý opět, s Gorazdem, – dnes byl u mne s nějakým mladým Jugoslávcem, jenž mluvil výborně česky, tak snad bude ještě ně­co chtíti. Kdyby chtěl peníze na administrati­vu, odkáži jej, že musí o to písemně požádati, aba byl podklad pro úřední jednání.

Je viděti,Že Serafim se málo do karpatoruských poměrů náboženských a do naších stát nich poměrů právních vpravil, snad je na to starý nebo snad nemá smyslu pro světské věci. Ale je škoda, že místo něho není tu někdo, kdo by k tomu jevil více vloh.

Jsem Vám,slovutný pane presidente, v dokonalé úctě oddaný

Miller[7].

17.548/31 prez.9. aprila1931.

Pravoslavná církev na SlovenskuDoverne!

a v Podkarpatskej Rusi.

K ĉis. 17859/IV. zo dňa 16. marca 1931.

1 príloha.

Referátu ministerstva školstva a národnej osvěty

vBratislave.

Archimandrita Vitálij Maximenko je asi 55 rokov starý, v Rusku narodený, do Nového Počajeva / byv. Volyňská gubernia/ přislušny a přišiel do Republiky dňa 9.IV. 1923 z Karlovca / Jugoslávia / a usadil sa vo Vyšnom Svidníku, okres Stropkov.

V Novom Počajove bol představeným tamojšieho chýrneho mužského pravoslavného kláštora, ktorý v světověj válke právě pre svoju velků dolezitost hrál vynikájůcu úlohu. Vitálij bol chránencom bývalého ruského cárá, mál velký vliv medzi ducho­věnstvom vŏbec; voči podrladeným duchovným bol veľmi přísny, taktiež voči obecnému ľudu, s ktorým jednal bezohľadne.

Do stropkovského okresu prišiel v dobe poválečněj roztrpčenosti, ked odvádzanie rokoviny a kobliny grecko-katolickým farárom bolo už obyvateľstvom považované za nesnesitelné bremeno a túto náladu veděl využívat v tej miere, že ľud v dôsledku vyvinutej úspešnej agitácie přestupoval hronadne k viere pravoslávnej v tom přesvědčení, že přestupeňie zbaví ho platenia cirkevných bremien.

Je všeobecné známe, že v době rozvoja pravoslávného hnutia na východnom Slovensku / od roku 1923-25 / bolo spachané mnoho trestných činov, ponajviac pravoslávnými na škódu grecko-katolíkov a stalo sa často, že grecko-katollcké boho­služby mohly byt vykonané iba pri asistencii četníctva. Je ne­sporné, že v obciach, kde predtým žili ľudia v najlepšej shode, bola šírená náboženská nesnášanlivoslt; nedalo sa ale zi­stit bezpečne, či poburovateľom bol Vitalij Maximenko, ktorý ked prevádzal podzemnú agitáciu – robil to tak obratne, že pri činu nebol nikdy pristihnutý, ackoľvek podľa verejnej mien­ky v náboženskej rozharanosti mal hlavnú úcast on.

V roku 1924 - 1935 bol v Ladomírovej za jeho dozoru postavený pravoslávny kostol nákladom viacej ako 200.000 Kč, na ktorom je ešte asi 72.000 KS dlhov. Dľa dosluchu boly v Čechách prevádzané 12 osobami sbierky na pomník v Ladomírovej k ucteniu pamiatky vo válke padlých a rovnež boly sbierané pe­niaze na tento kostol, ktorý bol v poslednom čase prehlásený za pamlatnlk vo válke padlých vojakov.

Po vybudovaní tohoto kostola presťahoval sa Vítalij s ostatnými mníchmi z Vyš. Svidníku do Ladomirovej, kde si pri kostole postavili kláštor /t.zv. monastýr/.

V roku 1928 zariadil si Vitalij v tejto budove knihtlačlarnu, kde tlačí 14 denný periodický časopis ”Pravoslav-nája Karpatskája Rus”, kalendáre, modlitebné knižky a pod.

Väčšinu tlačív odosielajú reholnícl do cudziny / ako do Ameriky, Cíny atd./ a z toho sa živia vedľa podpor, ktoré dostávajú z cudziny. O tom, že reholníci sú v čulom styku takmer s celým svetom a že sú výdatne hmotne podporovaní sved­čí okolnost, že vo filiálke jednej banky vo Vyšnom Svidníku stále menia cudzie valuty, jednak americké doláre, tak japonské, čínske, rumunské, grécke, bulharské a juhoslovanské pe­niaze.

Teraz je v monastýre v Ladomírovej asi 18 osôb, ktorí sú väčšinou ruskí emigranti a tiež bývalí kozácki dôstojníci. Ostatní reholníci sú príslušníkmi ČSR. z Podkarpatskej Rusi, sú podpriemerného vzdelania a nie slubného zovnajškú.Pôvod mníchov, predošlú ich politickú člnnost atd. je veľmi ťažko zistit. Nezda­jú sa byt takými ľudmi – pokiaľ sú emigrantmi – ktorí by za po­byt v ČSR. boli Republike povdační, ačpráve ani nelzä ich vinít z neloyality. Žijú len medzi sebou a úskostlive vyhýbajú sa kaž­dej kolisii s úradmi.

Tieto osoby zamestnané sú v tlačiarni monastýru a pri­pravujú sa na kňazské povolanie. Po dvojročnom pobyte v Ladomírovej podrobujú sa v Chustu zkúške z bohoslovia. Je nápadné, že takmer každý pri tejto zkúške obstojí, ačkoľvek ich vedomosti po stránke všeobecnej inteligencie sú u niektorých až príliš slabé.

V monastýre vedú bohoslovci život veľmi striedmy, až asketický. Archlmandrita Vítali j má na nich veľmi silný vliv a drzí ich v naprostej kázni. Kto sa previní proti kláštornému po­riadku, je ihneď prepustený. Tak ku príkladu pred 2 rokmi oholil si jeden kandidát proti zákazu svoju bradu a bol pre tento čin z kláštora Vitalijom vykázaný.

V monastýre vydávaný štrnástldenník bol vedený z po­čiatku v duchu náboženskom a len občas zaútočil mierným spôsobom oproti grecko-katolickej cirkvi. Avšak v poslednom čísle tohoto časopisu zo dňa 15. marca 1931, č. 6. v článku "Cto jest unija vostočnaho obzjada" vyzýva sa ľud pravoslávný, aby sa zriekol grecko katolíkov, lebo ich jednanie je podlé a oni sú presiaknu­tí bolševizmom a za peniaze a výhody sú na všetko schopní.

V roku 1931 zamýšľa archlmandrita Vitalij vybudovat v Ladomlrovej seminárium a síce na parcelách č. 252 B.456B1, a 457 Bl, ktoré ležia nad pravoslávnym kostolom. Je zaujímavé, ze tieto parcely ako aj c.149 B2, na ktorej stojimonastýr, patria jemu a pozemnoknizným vlastníkom je on. Seminár ma byt poschodový v rozlohe 50 x 20 m. K tomu účelu zmienený časopis vyzýva k sbierkám a v poslednom čase píše, že pravoslávni v Ameriké venujú ročite 6.000 dolárov na udržovanie semeništa.

Archimandrita Vítalij neustále chodí v obciach okre­su stropkovského lákajúc ľudí k vstupu do pravoslávnej cirkve, ale už s malým výsledkom, lebo pravoslávie prekročilo kulmlnačný bod. To potvrdzuje skutočnost, že prihlášky o prestúpení 2 cirkve gréckokatolíckej do pravoslávnej nedochádzajú expozitúre okresné­ho úradu vo Vyš. Svidníku tak často, ako ešte v roku 1926 - 1927, kedy dochádzaly hromadne.

Vítalij nebol dosiaľ pristihnutý pri nezákonnom jed­naní, k úradom je dost lojálny. O kultúrne povznesenie ľudu sa nestará, ba udržiava ho v povere.

Jeho činnosti je venovaná aj nadalej pozornosí. Expo­zitúre okresného úradu vo Vyš. Svidníku sa súčasne ukladá, aby sem predložila bližšie informácie o všetkých obyvateloch monastýru v Ladomirovej.

Krajinský prezident:

Országh v.r. [8].

1/76 prez. 1932.12. januara 1932

Pravoslavna cirkev na Slovensku

a PodkarpatskejRusi.

Referátu ministerstva školstva a národnejosvety

vBratislave

Dodatkom k prípisu zo dňa 9.IV. 1931, c. 17548 prez. sa sdeľuje, že v pravoslávnej cirkvi v Ladomírovej nenastaly žiadne pozo­ruhodné zmeny. Archimandrita Vítalij Maximenko predstavený kláštora v Ladomírovej nechal v roku 1931 na svojom pozemku u kláštora napálit asi 80.000 tehál na stavbu seminára, ktorý zamýšľa postavit pri kláštore v Ladomírovej, ku ktorejto stevbe roľníci už aj vozia po­trebný kameň.

Archimandrita Maximenko vyzýva svojích veriacich v časopise ”Pravoslávnaja Karpatskaja Rus” ku sbierkam na tento seminár. Občas dostáva peňažité dary, hlavne z cudziny. Tak posledne došlo mu dľa dôveryhodnej zprávy začiatkom decembra 1931 z Ameriky 5.000 Kč, ako dar na tento seminár.

Práve chystá sa na cestu do Ameriky Vasilij Ivanovic Ptaščuk, mních v Ladomírovej, ktorý zamýšľa v Amerike osobne prevádzat sbierku na tento seminár.

Pre článok "Čto jest Unia vostočnaho obrjada" uverejnený v časopise ”Pravoslavnaja Karpatskaja Rus” bolo na archimandrituVitalija Maximenka z Ladomírovej pre prečin § 14. bod 3. zák. na ochranu republiky učinené trestné oznámenie u okresného súdu vo Vyšnom Svidníku.

Tlačovúu prehliadku časopisu ”Pravoslavnaja Karpatskaja Rus” vykonáva Arpád Román, byv. notár v Ladomirovej, lebo cyriliku žiaden z personálu expozitúry okresného úradu vo Vys. Svidníku neovláda. Prípadné zvlášt pozoruhodné události, oznámi menovaný po vykonaní prehliadky ihned cieľom prípadneho dalšieho opatrenia expozitúre okres­ného úradu vo Vyšnom Svidníku.

Pri kontrole kláštora dňa 12. decembra 1931, v Ladomírovej bolo zistené, že sa tam zdržuje celkom 23 osôb, z ktorých je 10 cudzích štátnych príslušníkov. Zcudzích štátnych príslušníkov niektori majú riadne cestovné pasy, niektoré však len preukazy, vystavené ministerstvom zahraničia pre emigrantov, ktoré sú však neplatné, a ich majitelia boli okresným úradom vo Stropkove vyzvaní na zadováženie si t.zv. nansenovských pasov.

Osoby zdržujúce sa v ladomírovskom pravoslávnom kláštore sú nasledujúce:

l./ Vitalij Maximenko dna 8.8. 1870 v Lipsku / okres Rovno Ruské Polsko / narodený, tamtiež príslušný – bytom v Ladomírovej, okr. Stropkov, syn Jana a Efrasini rod. Diakovskej, ruský emigrant, archimandrita pravoslavného kláštora v Ladomírovej, slobodný, pravoslávny, vyššieho vzdelania, majetný, domnelé zachovalý. Menovaný v posledných dňoch obdržal československé štátne občianstvo.

2./ Filimon Nikitin, dňa 1.1. 1860 v Lodejnoe Pole, gub.Oloneckaja / Rusko / narodený do Finska, bytom v Ladomirovej, okres Stropkov syn Filimona a Matrony Andranovny, slobodný, mních, pravoslávny. Rus, nemajetný, domnele zachovalý.

3./Dykyj Michal, dňa 28.l. 1899 v Majkope, Kubánska Oblast / Rusko / narodený, tamtiež príslušný, bytom v Ladomirovej, okres Stropkov,syn Jevseje a Pilergye rod. Makyjanko, slobodný, pred­chádzajúce zamestnanie podpiručík v armáde gén. Vrangela, pravosláv­ny, Rus, mnich, nemajetný, domnelé zachovalý.

4./ Hariton Michalin dňa 28.9.1875 v Roždéstvenskoje, Orlovská guberňa / Rusko / rodený, traitiež príslušný, bytom v Ladomirovej, okres Stropkov bývajúci, syn Gregora a Márie rod. Michalinovej, pra­voslávný, mnich, predchádzajúce zamestnanie, kapitán na monaatypskej lodi, nemajetný, domnelé zachovalý.

5./ Serafin Ivanov, dňa 1. IV. 1897 v Kursku / Rusko / narodený, do Srbska príslušný, bytom v Ladomirovej, pravoslávný mnich, predchádzajúce zamestnanie poručík v ruskej a potom vo Vrangelovej armáde,slobodný, nemajetný,domnele zachovalý.

6./ Vécislav Popov, dňa 6.X. 1879 v Kursku, / Rusko / narode­ný, tamtiež príslušný, bytom v Ledomirovej, okres Stropkov, syn Andrejf a Barbory rod. Popovej, pravoslávný mnich, slobodný, predchá­dzajúce zamestnanie okresný náčelník v Izumu, gubernia Gharkovská, nempjetný, domnele zachovalý.

7./ Dimitrij Nikitin, dňa 20.X. 1896 v Petrohrade / Rusko / narodený,tamtiež príslušný, bytom v Ladomirovej, okres Stropkov, syn Dimitrija,pravoslávny, mnich, slobodný, nemajetný, údajne zachovalý.

8./ Viktor Karakaj, dňa 11.09. 1895 v Jekaterinoslave / Rusko / narodený, tamtiež príslušný, bytom v Ladomírovej, okres Stropkov, syn Pavla a Praskievy rod. Popovej, pravoslavný, mních, nemajetný domnele zachovalý.

9./ Pavel Ščurov / Jov. Diakon / dňa 29.VII. 1902 v Taganrodu, / Rusko / narodený, tamtiež príslušný, bytom v Ladomirovej, okres Stropkov, syn Alexeja a Praskievy,rod. Černošovej, pravoslávný mních, nemajetný, údajne zachovalý.

10./ Struve Sava Petrovič, dňa 11.X. 1900 v Petrohrade / Rusko/ narodený, tamtiež príslušný, bytom v Ladomirovej, okres Stropkov, syn Petra a Antónie rod. Heordovej, pravoslávny mních, slobodný, nemajetný, údajne zachovalý.

11./ Vasilij Ivanovič Ptaščuk, dňa 1.1. 1874 v Trojanovce, / Rusko / narodený a príslušný, bytom v Ladomírovej, okres Stropkov, syn Ivana a Ireny rod. Alexejovej, pravoslávny kňaz, slobodný, nema­jetný, údajne zachovalý.

12./ Vasil Nesuch, 22.VII. 1892 v Treble, okres Tiačovo narode­ný a príslušný, bytom v Ladomirovej, okres Stropkov, slobodný, greckovýchodný missionár, teraz mních v pravoslavnom kláštore v Ladomirovej, nemajetný, domnele zachovalý.

13./ Vasil Petrovce, dňa 5.11. 1913 v Osoju, okres Iršava naro­dený a príslušný, bytom v Ladomirovej, okres Stropkov, syn Dimitra a Anny rod. Vasilcovej,slobodný, pravoslávny, učí sa mníchom, nema­jetný, údajne zachovalý.

14./ Michal Bobík, dňa 17.11. 1903 v Horinčove, okres Chust narodený a príslušný, bytom v Ladomirovej, okrea Stropkov, syn Ivana a Polany rod. Vahurovej, slobodný, predtýn zemedelec, teraz mních, pravoslávny kňaz, nemajetný, domnelé zachovalí.

15./ Juraj Batyko, dna 15.9. 1902 v Dubravke, okres Užhorod narodený a príslušný, bytom v Ladomirovej, okres Stropkov, syn Štefa­na a Márie rod.Kurucovej, slobodný, predtým zemedelec, teraz mních, nemajetný, domnele zachovalý.

16./ Teodor Vojtko, dňa 14.III. 1910 v Niž. Čabine, okres Medzilaborce narodený a príslušný, bytom v Ladomirovej, okres Stropkov, syn Andreja a Uli rod., slobodný, pravoslávný, delník, nema­jetný, domnelé zachovaly.

17./ Michal Rusňak, 27.11. 1910 vo Vulchovci, okres Tiačovo narodený a príslušný, bytom v Ladomirovej okres Stropkov, syn Micha­la a Cecilie rod. Fedeničovej, slobodný, pravoslávny, robotník, nema­jetný, zachovalý.

18./ Michal Motiko, dňa 8.9. 1919 v Ladomirovej, okres Snina narodený a príslušný bytom v Ladomirovej okres Stropkov, syn Štefana a Márie rod. Fedurčovej, slobodný, pravoslávný robotník, nemajetný, údajne zachovalý.

19./ Michal Vačkan, dňa 1.1. 1917 v Ize, okres Chust narode­ný a príslušný bytom v Ladomirovej, okres Stropkov, syn Michala a Aksiny rod. Chvust, slobodný, pravoslávny, robotník, nemajetný, udaj­ne zachovalý.

20./ Ivan Roškanin, dňa 19.XII. 1917 v Ladorairove, okres Sni­na, narodený a príslušný, bytom v Ladomirovej okres Stropkov, syn Michala a Julie rod. Fedorkovej, slobodný, pravoslsvný, robotník, nemajetný, údajne zachovalý.

21./ Demeter Dudla, dňa 10.X. 1906 v Širokom Luhu, okres Tiačovo narodený a príslušý, bytom v Ladomírovej, okres Stropkov, syn Michala a Ireny rod. Abidenkovej, slobodný, pravoclevný mních, predtým zemledelec, nemajetný, údajne zachovalý.

22./ Pavel Nyilabovič, dňa 23.XII. 1905 vo Volovci, okres Nižné Verečky, narodený a príslušný, bytom v Ladonlrovej okres Stropkov, syn Vesila a Anny rod. Madarovej, slobodný, pravoslávný mnich, predtým robotník, nemajetný, údajne zachovalý.

23./ Ján Michalec, dna 29.1. 1912 v Klenovej, okres Snina na­rodený a príslušný, bytom v Ladomirovej, okres Stropkov, syn Juraja a Heleny rod. Romanovej, slobodný, pravoslávny, robotník, nemejetný, údajne zachovalý.

Pravoslávnemu hnutiu je so strany podriadených úradov stále venovaná náležitá pozornost a prípadné zistené závady budú tamojšie­mu úradu svojho času sdelené.

Za krajinského prezidenta:

(Підпис нерозбірливо) [9].

Список літератури:

1. Листок. – 1885. – №18. – С. 36.

2. Ілько В. Закарпатське село на початку ХХ ст. (1900-1919 рр.). – Львів: В-во Львів. Ун-ту, 1973. – С. 31.

3. Василий (Пронин), архимандрит. История православной церкви на Закарпатье. – К.: Филоколия, 2005. – С. 433.

4. Алексей (Товт), портоиерей. Где искати правду? – Владимирово на Словенску, 1930. – С. 4.

5. Кріпкі русскі шизматики // Свобода. – 1923. – 31 октобра. – С. 3.

6. Державний архів Закарпатської області (Далі ДАЗО). – Ф. 151. – Оп. 2. – Спр. 907. – Арк. 1.

7. ДАЗО. – Ф. 9с/2. – Оп. 2. – Спр. 93. – Арк. 151-152.

8. ДАЗО. – Ф. 9с/2. – Оп. 2. – Спр. 262. – Арк. 27-30.

9. Там само. – Арк. 38-43.